Spev materinskej reči každého z nás

21. február - z rannej rozhlasovej relácie, čo práve bežala, som sa dozvedela, že má tento deň svojské pomenovanie: Svetový deň materinského jazyka.

Hneď sa mi tlačia do myšlienok spomienky na moje učiteľské roky, a tým aj na pekné veršíky, aj eseje žiakov na tému vzťahu človeka k rodnej zemi a rodnému jazyku. Neraz ma príjemne prekvapili – úprimnosťou vyjadrení, ale aj množstvom metafor na adresu rodnej reči.

Jeden z rozhlasových rozhovorov, čo na vybranú tému nadviazal, ma ako šibnutím čarovného prútika odposlal do Kovačice. Keď som sa pred niekoľkými rokmi ocitla v tomto srbskom mestečku, udivilo ma, že až toľko jej obyvateľov stále rozpráva pekne po slovensky. Aj žiaci v škole, aj tetušky v sobotu na miestnom trhovisku, aj v kostole sa spieva pekne po slovensky.

Držať sa materinskej reči, zachovávať zvyky z rodného kraja, hlásiť sa ku svojej starej vlasti – každý deň, každá hodina v Kovačici ma o tom neustále presviedčali. Bola to zvláštna a obohacujúca skúsenosť. Po návrate domov ešte dlho vo mne rezonovala.

A vlastne rezonuje do dnešných čias, podobne ako pozoruhodný výtvarný element Kovačice – jej maliarska Insita. Niektoré spomienky som ukryla do drobných veršov. Napr. do týchto:

Moja rodná reč

Ako keď riečka spieva,

ako hrdlička cukruje,

tak sa mi srdce,

tak sa mi raduje.

Tak sa mi srdce,

tak sa zachvieva,

keď moja rodná reč

v Kovačici spieva.

Keď moja rodná reč

príbytok má stály

tu, hľa, medzi ľuďmi

ako pod hviezdami.

Vtedy v Kovačici práve začínal zber kukurice, najbohatšej poľnohospodárskej plodiny v tom kraji. Preto nás neudivilo, že sme v jednej z miestnych galérií mohli obdivovať aj veľkú kolekciu bábok zo šúpolia.

Šúpanie kukurice – ako si ho dobre pamätám z detských rokov na dedine. Odvtedy viem, že je kukuričné šúpolie aj výborný výtvarný či remeselno-pletiarsky materiál. Na ručných prácach v škole sme zhotovovali zo šúpolia len veľmi jednoduché ozdoby. Ale čo všetko krásne dokážu šikovné ruky a predstavivosť – to som si tam opäť a naplno uvedomila.

Šuchoce šúpolie:

Šu – šu – šu!

Načo tie nožnice?

Pre krásu.

Pre krásu,

pre akú?

Rýchlo strihaj!

Šúpoľové šatočky

dievčinke obliekaj!

Šúpoľové bábiky,

šu – šu – šu,

dakomu, niekomu

radosť prinesú.

Šu a šu

a šu – šu – šu!

 

A ešte tretia spomienka, tretí motív – vďaka pozvaniu predsedníčky Klubu kovačických žien sme si boli pozrieť nevšednú výstavu. Jej názov: Kuchynky našich starých mám. Naozaj sme sa ocitli v prostredí, ktoré každému z našej vtedajšej exkurzie pripomenulo starých rodičov. Toľko známych predmetov – riad, príbory, mlynčeky, váhy, starý nábytok, korýtko aj kaďa, domáce tkané koberce aj vyšívané obrázky na stenu... Zvláštna chvíľa, skoro na prahu starej rozprávky -

Kuchynka starých mám

veselá, voňavá,

na mňa sa pozerá.

Na mňa sa pozerá,

akoby vedela,

akoby tušila,

koľko mi spomienok,

vo chvíli vrátila.

Koľko mi spomienok

ku srdcu sa hrnie,

keď vidím plátenká,

obrázky vyšívané.

Koľko mi spomienok

mysľou sa preháňa.

Kuchynka starých mám

dušu mi otvára.

Asi je to tak? Spojivo jednotlivých generácií je niečo, čo nás uzemňuje, dáva istotu. Tak ako strom potrebuje svoje korene, aby žil a rástol, aj my, ľudia, chceme a potrebujeme korene. Aby sme rástli a mohli sa čím vyššie a ďalej rozhliadnuť. Aby sme cítili pod nohami pevnú zem, ako objatie, porozumenie. Aby sme vedeli, že sa máme kam vrátiť, nech by bola naša cesta po svete hocijako dlhá, ďaleká a nebezpečná.

Milan Rúfus prirovnal domov človeka v jednej svoje básni ku hniezdu. Výstižná metafora, lebo ku hniezdu patrí nielen útulné miesto a pocit bezpečia, ale aj rodinné teplo a spev. Spev materinskej reči každého z nás.